Spoveď ex-priateľky

1. srpna 2012 v 20:33 | Arride |  In my Mind
Ako prve sa chcem ospravedlnit vsetkym citatelom, ze clanok je pisany bez diakritiky, no v case kedy som ho pisala som bola v Spanielsku. Dufam, ze vam to nepokazi potesenie z pribehu :)
Zacalo sa to tam, kde to najviac milujem - v Barcelone. Moj otec usporaduval prvy rocnik hokejoveho turnaju a kedze sa odohraval na exkluzivnom mieste - na hokejovom stadione vedla Nou Campu - prislo vela ludi a aj Slovaci. Moj otec mal vela starosti a tak som sa sama potulovala po stadione s knihou v ruke, raz som ju citala dnu na tribune a raz vonku pred dverami, ked mi uz v kratasoch a tielku bola zima. Ako som tak sedela na muriku s hlavou sklonenou do knihy a zacitana, neuvedomila som si, ze sa okolo mna utvorila skupinka hracov, ktory mali prave prestavku. Veselo sa rozpravali a smiali na svojich vtipoch a ja ponorena do deja som ich nevnimala. Ked zrazu ma jeden z nich poklepkal po pleci a zacal na mna po anglicky hovorit. Vedela som, ze su to Slovaci uz predtym a preto som nanho nechapavo hladela, bez toho aby som pocuvala, co hovori a spytala sa, preco to laskavo nepovie po slovensky. Vtedy na mna vsetci muzi vyvalili oci a dozvedela som sa, ze si mysleli, ze som Spanielka a po slovensky neviem ani ceknut. Tak vysla najavo moja narodnost a ja som sa po niekolkych minutach zacala rozpravat s jednym z nich. Brankar, 24 rocny. Dobre som si s nim rozumela a tesila som sa na druhy den turnaju, ze sa s nim znova stretnem. Na konci turnaja sme si vymenili cisla a ked som prisla na Slovensko, isli sme spolu do mesta - len tak priatelsky, obidva sa tvariac, ze nic viac nechceme. Takto sme sa stretavali asi mesiac, nezavazne, priatelsky, ale predsa s nejakym vzrusujucim napatim, az som ho raz pobozkala a tak sa to cele zacalo.
Vravela som mu, ze potrebujem slobodu a volnost, ze som energicka a ziva a on to vsetko chapal - alebo sa aspon tvaril, ze to chape. Prvy rok bol krasny, bola som zamilovana az po usi, milovala som na nom vsetko, bez vynimky. A on mna tiez - az prilis. Travili sme spolu kazdy den, cakal ma po skole, chodil so mnou vsade. Z mojho zivota odisli priatelia, o ktorych som si hovorila, ze su tu stale, len teraz nemam cas, zacala som obmedzovat rodinu a z treningov som sa ihned ponahlala k nemu. 100% mojho casu patrilo jemu. Ale ja som bola stastna, zaslepena laskou, neuvedomujuc si, co robim, a aj ked ma na to upozornovali znova a znova rodina a priatelia, ja som len mavla rukou - ved som stastna a to je to jedine, co kazdy clovek chce. Bol mojim prvym milencom, mojim prvym vaznym vztahom a v prudkej zamilovanosti som si myslela, ze to bude trvat naveky - aka naivna.

Lenze postupne, dalsim rokom som si zacala uvedomovat jeho nedostatky triezvejsie - a kazdym dnom viac. Zacalo to tym, ze nemal robotu, no sluboval mi, ze sa to zmeni. Ja som sa znova zacala venovat priatelom a rodine, ale jemu to prekazalo, hovoril, aby som na kave s priatelmi bola len hodinu a aby som potom ihned isla k nemu, lebo budeme spolu tak malo, len 4 alebo 5 hodin! Aj ked som ho v tomto stanovenom case nikdy neposluchla, vyvijalo to na mna obrovsky, neunosny tlak. Vyzadoval po mne prejavy lasky, aby som mu stale hovorila, ako velmi ho milujem a ak sme sa lucili na Facebooku a ja som mu nenapisala okvetne o mojej nehynucej laske k nemu a neposlala niekolko bozkajucich smajlikov, dovtedy nebol spokojny, pisal, ze som chladna a ze ho uz nemilujem. A mne sa vytvaralo stale viac a viac peny okolo ust a moj krvny tlak sa splhal do zavratnych vysok.
Az jedneho dna mi praskli nervy a povedala som mu, ze je koniec. Jeho vzpurny vyraz na tvari sa ihned zmenil a nahradil ho vyraz smutku, lasky a bolesti a ja som sa rozplakala. Chcel ma objat a hoc som vedela, ze to nesmiem dovolit, tak velmi som tuzila po objati, tak velmi ma srdce bolelo a potrebovala som sa pritulit na muznu hrud - az som mu to dovolila. A to bola velka chyba. On to vycitil, ze som podlahla, spytal sa, ci si to nechcem rozmysliet a ja som si uvedomila, ze sa stal zvykom. Tak casto som s nim bola, ze mi uz pripadal ako vlastna postel doma. Tak som si to rozmyslela a ostali sme spolu. Chvilu som bola zase stastna, no bolo to len od uvolnenych nervov.
Sluboval, ze sa vsetko zmeni. A kupodivu sa vsetko zacalo menit. Co bolo ale najhorsie, ja som zistila, ze tie veci, ktore som chcela aby boli inak a on zacal realizovat moje priania, ze to nie je skutocny dovod, pricina. Uvedomila som si, ze si jednoducho nesedime. Ja som ziva, plna energie a on je moj presny opak. Najradsej by len sedel doma - a to ma vrcholne irituje.
Tak som sa rozhodla, napriek vsetkym slzam v ociach, napriek bolavemu sdrcu, napriek dennej rutine - rozhodla som sa tomu vsetkemu postavit a povedat:
KONIEC!

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama