Hluchý telefón - Zahmlená myseľ

30. července 2012 v 14:57 | Arride |  Pokračovanie na hlasovanie

Počujem výstrel. Do nohy sa mi zavŕta guľka, cítim, ako trhá sval, telom mi preniká bolesť. Idem sa z nej zblázniť. Cítim, ako čiasi noha láme moje rebrá, počujem ich praskať a neviem sa nadýchnuť - akoby mi niekto sedel na hrudi. Od nedostatku kyslíku odpadávam, akoby nebolo dosť, udriem si hlavu a úplne strácam vedomie.
Prudko otvorím oči. Bol to len sen, upokojujem sa. Dych sa mi spomaľuje. Pip...Pip...Pip... Počujem v izbe. Otočím hlavu, že vypnem budík - no ostanem zaskočená! Vedľa mňa je prístroj na monitorovanie môjho stavu. To pípanie bol môj tep. Až teraz si uvedomím, že vlastne neviem, kde som. Poobzerám sa a zisťujem, že ležím v nemocnici. Mám obviazanú hruď, stehno a hlavu. Ešte chvíľu tak ležím, úplne dezorientovaná, až kým nepríde sestrička.
- No konečne ste sa zobudili.
Mlčím.
- Ako sa cítite?
Mlčím.
- Vnímate ma?
Z vrecka plášťa vyberie baterku a zasvieti mi ňou do oka. Prižmúrim ho pred svetlom.
- Čo sa stalo?
Pípanie sa zrýchli.
- Postrelili vás do nohy, zlomili dve rebrá a máte otras mozgu. Ak vám príde zle, tu máte mysku.
- Kde som?
- V nemocnici Svätého Pavla.
Chvíľu mlčím a snažím sa rozpomenúť, čo sa stalo. Nakoniec sa na to musím spýtam sestričky.
- Jeden muž vás vo vlaku obťažoval a keď vlak zastal na stanici, vytiahol vás z neho a snažil sa vás uniesť. Mali ste štastie, ze sa vam nic vaznejsie nestalo.
Celý čas prikyvujem hlavou, no spomínam si len veľmi hmlisto. Posledné, na čo si pamätám, je srnka v lese, ktorú som videla z okna vlaku.
- Teraz urobíme nejaké testy, len pre istotu.

Výsledky testov hovorili, že mozog nemám poškodený, no nepamätám si ani, prečo som cestovala vlakom. Počas návštevných hodín ma prišiel navštíviť nejaký muž. Bol vysoký, so širokými ramenami, mal tmavé strapaté vlasy a aj tvár mal ošľahanú slnkom, a také modré oči! Mám pocit, že som tie oči už niekde videla, ale nedokážem si spomenúť kde. Vyzerá ako pirát, pomyslela si. Zo široka sa usmial a objal ma v posteli tak tuho, až som zastonala od bolesti v boku.
-Tak som sa bál, že ťa stratím!
Och, ako veľmi som sa snažila spomenúť si, kto to je! Viem, že ho poznám!
Keď uvidel jej stratený výraz v očiach, pochopil, že sestrička hovorila pravdu. Naozaj si nič nepamätá.
-Viki, to som ja, Erik! Naozaj sa na mna nepamätáš?
V jeho hlase bolo počuť sklamanie. Erik...
-Som tvoj priateľ, miláčik.
Povedal a pobozkal ju na pery. Ako ju len pálili jeho pery. Zrazu sa citila ako človek, ktorý pre niečo príde do kuchyne, no zabudol na to a musí sa vrátiť, aby si spomenul. Akurát, že ja sa vrátiť nedokážem.
-Sestrička mi povedala, že hneď ako ti bude lepšie, prepustia ťa. Zoberiem si ťa domov a budem sa o teba starať.
Hladkal ju po tmavých lesklých vlasoch a rozprával jej, ako sa o ňu bál.

O týždeň ma prepustili a naozaj som išla k Erikovi domov. Ešte ma síce trochu bolel bok, no Erik prisahal, že o mňa bude postarané ako v bavlnke.
Keď sme prišli pred dvere, vošla som do tmavého, chladného a skromne zariadeného bytu.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama