Nechcem odísť!

25. května 2012 v 23:54 | Arride |  Stories
Už dávno túžim po tom, že vstanem z postele, odpojím všetky prístroje a pôjdem domov, po vlastných. Namiesto toho tu ležím a umieram.
Biele steny v nemocničnej izbe sú deprimujúce, no ja som napriek tomu nepodľahla. Stále som verila, že raz budem zdravá. No namiesto toho prišiel dnes ráno do mojej izby môj ošetrujúci lekár a oznámil mi, že

umieram. Bol prekvapený, keď videl moju reakciu - vôbec som totiž neplakala. Som zmierená so smrťou. Vlastne, bola som s ňou zmierená už dávno pred tým, ako som ochorela na rakovinu. Zmätený odišiel a nechal ma samú.
Rozmýšľam nad svojím životom. Mám 16 rokov... Mám rodinu aj priateľa. Spočiatku ma chodili navštevovať do nemocnice niekoľkokrát denne, teraz je to už len v nedeľu - po piatich mesiacoch ich to omrzelo a tak som posledných sedem mesiacov trávila väčšinou sama v izbe s bielymi stenami a plyšovým macom, ktorý mi ako jediný pripomínal domov.
Pozerám sa von oknom a posledný krát si vychutnávam ten pohľad. Slnečný park nemocnice, starí ľudia prechádzajúci sa po vychodených cestičkách so svojimi vnúčatami...
Reťaz myšlienok ( a spomienok, nie vždy tak bolestivých, pretože môj život bol naozaj krásny, aj keď bol krátky... ) narušil doktor, ktorý vošiel do mojej izby spolu so sestričkou a ihlou v ruke. Pred tým, ako odišiel, keď mi povedal, že umieram, mi dal na výber: buď budem žiť o pár hodín dlhšie, ale zomriem v bolestiach, alebo ma večne uspí ihlou. Vybrala som si druhú možnosť.
Nadýchla som sa a obdarovala doktora jemným, zmiereným úsmevom. Už som si nemusela nič nahovárať. Smrť bola tu, nemusela som sa držať každú hodinu pri zdravom rozume... Stačilo sa už len zmieriť. Aj napriek mojej ľahostajnosti sa mi v očiach zalesklo, keď doktor poklepkal po ihle. Nechcem odísť... Neexistuje nič krajšie, ako život a ten môj odíde v momente, ako mi ihla injekčnej striekačky prepichne kožu a do mojich žíl sa pustí tekutina... smrti... NECHCEM ODÍSŤ! Teraz už moje vnútro kričí a doktor sa približuje k mojej ruke. Sestrička ma drží za druhú ruku a hladká. Aj ona ma slzy v očiach. Zaklipká aby zmizli, keď zbadá, že som si ich všimla.
Ihla už prerazila moju jemnú kožu a do žíl mi prúdi tekutina, ktorá ma navždy uspí. Cítim otupenosť... Na poslednú chvíľu bojujem s ťažkými viečkami, no oni sa mi proti mojej vôli zatvárajú... Naposledy vykríknem: ,,Nechcem odísť!!" A môj výkrik sa ozýva nemocnicou ešte dlho po tom, čo som odišla...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama